Tretí lunárny mesiac (9. – 12. týždeň, 57 - 84 deň)
So zápalom horných dýchacích ciest som sa doslova prekašľala do tretieho mesiaca. Ešte ma to nejaký čas drží, ale bylinky zaberajú. Toto náročné obdobie sa ukončilo úporným záchvatom kašľa, kedy som sa dostala do situácie, že som sa nemohla nadýchnuť. S vypätím posledných síl som sa rukami zaťala do stola a zhlboka sa nadýchla. V tom momente som si uvedomila, že keď moje dieťa prežilo toto silne ukašľané obdobie, pôrod bude ako jazda tobogánom...
Konečne som zdravá, zbieram späť stratené sily, ktorých som beztak po predošlom náročnom období nemala na rozdávanie. Potrebujem veľa oddychovať – spať aj po obede a večer zaspávam niekedy skôr ako mladší syn. Užívam si zvýšenú pozornosť okolia. Môj muž je aj bez toho dosť pozorný a pomáha mi koľko sa dá. Teraz o čosi viac 😉. Aj deti sú ku mne pozorné, keď vidia, že už nevládzem, nechajú ma zdriemnuť si a buď sa spolu hrajú, alebo si menší ľahne ku mne a pozerá rozprávku. Starší sa snaži ako vie, pomôže mi aspoň s drobnosťami – vyložiť nákup z auta, vyzliecť menšieho, zabaviť ho keď treba.
U gynekológa ma čakal ďalší odber kvôli krvnému obrazu. Myslela som si, že mám železa dostatok. Tento rok bol štedrý na úrodu a ja som neustále na záhrade tlačila do seba rajčiny. Každú jeseň dostanem chuť na zelenú vňať – zelerovú, petržlenovú, zrejme si telo pýta svoje. Inak tomu nebolo ani teraz. Objedala som sa všetkým, čo nám záhrada ponúkala. Preto bolo pre mňa prekvapením, keď mi sestrička na ďalší deň po odbere volala, aby som sa u nich zastavila, lebo mám „zlé výsledky“. Lekár mi povedal, že mám „malé“ červené krvinky a vyšikoval ma na hematológiu. Tam ma vo dverách sestrička odbila so slovami, že nie som objednaná a železo mi mal predpísať gynekológ... Objednala ma na vyšetrenie o mesiac a podala recept na železo. Užívam ho 2x denne a našťastie nemám z neho žiadne tráviace ťažkosti. Práve naopak, konečne sa ľahšie vyprázdňujem. Ach jaj, keby som to nezanedbala, stačilo by pár dní pred odberom piť megadávky cviklovej šťavy s mrkvou a zelerom a všetko by bolo v poriadku, nestresovali by ma ďalšími zbytočnými vyšetreniami. Ako som neskôr totiž zistila, hladinu železa som mala len o čosi nižšiu ako je minimum pre zdravého človeka a oveľa oveľa vyššiu v porovnaní s predošlým tehotenstvom. Ale vtedy som mala iného gynekológa, ktorý pri hodnotení výsledkov prihliadal aj na „iný“ stav ženy, teda na to, že som tehotná a vtedy sa hodnoty železa znižujú. A každý sme predsa iný, nemôžeme byť natesnaní do tabuliek. Ja som od puberty „chudokrvná“, ale nikdy mi to nerobilo žiadne problémy...
Tak som si spomenula na tehotenskú čajovú zmes od Ingeborg Stadelmann z knihy Zdravé těhotenství, přirozený porod (https://drobcekovia.sk/detail/469-Kniha-Zdrave-tehotenstvi-prirozeny-porod). V rovnakom pomere som zmiešala alchemilku, myší chvost (rebríček), ľubovník, prasličku, žihľavu, medovku a malinový list a začala poctivo piť každý deň. V knihe je rozpísané, na čo všetko má tá ktorá bylinka vplyv. Myslím, že aj vďaka tomuto čaju som v predošlom tehotenstve netrpela žiadnymi tehotenskými neduhmi a hlavne som nepoznala opuchy.
Ako treťorodičke mi rýchlo vykuklo bruško. Už sa to nedá tajiť. Veľa ľudí má zrazu chuť chytať ma za brucho. Aj takí, ktorí inak majú problém s telesným dotykom ako je priateľské objatie, či potľapkanie po pleci. Cítim sa ako nejaký bôžik šťastia, ktorého majú všetci potrebu chytiť za brucho. Hoci ešte nič nemôžu cítiť, to len ja preciťujem rastúci život v mojom vnútri. Je to taký medziľudský folklór chytať tehotnú za brucho. Pred časom som dala na FB zdieľať výstižné video na túto tému. Tehotná sa po takýchto osahávaniach iných ľudí naštve a začne im ohmatávať zadok alebo prsia, ako sa to im páči... Takže milé moje okolie – moje dieťa je ešte v brušku, je malé a mám potrebu ho chrániť. Moje brucho je súčasťou môjho tela a je to pre mňa rovnako intímna zóna ako zadok, či prsia. Bez opýtania sa ma môžu dotýkať len môj muž, moji synovia a v prípade potreby lekár. Ak ma chcete chytiť za brucho, prosím najskôr sa ma na to opýtajte. Myslím, že väčšina tehotných žien to cíti rovnako.
Sú aj ľudia, ktorí riešia veľkosť môjho brucha vzhľadom k tomu, v akom štádiu tehotenstva sa ešte len nachádzam. Vysvetľujem im, že som treťorodička a nikdy som nepatrila k tým najštíhlejším...
Stále intenzívnejšie počúvam otázky o pohlaví dieťatka, či už viem čo to bude. No v treťom mesiaci to ani gynekológ na sone nevie určiť. A úvahy o tom, že po dvoch synoch si určite prajem dcéru. Ja si hlavne prajem zdravé dieťa, po ničom inom netúžim. Nájdu sa aj ľudia, ktorých zaujímam aj ja a pýtajú sa aj na moje pocity, ako všetko vnímam, ako sa cítim, ako to po tretí raz prežívam. Ďakujem im za to.
Raz mi jedna známa volala a pýtala sa: „Ako sa má votrelec?“ Ostala som zaskočená, koho alebo čo tým myslí.
Ona na to: „No predsa ten votrelec v tvojom bruchu.“.
Ja: „Ja nenosím pod srdcom žiadneho votrelca, ale živé dieťa!“
Ona: „Veď ja nemyslím takého votrelca ako vo filme. Ale toho čo máš v bruchu.“
Ja: „Tak po prvé, pre mňa to nie je žiadny votrelec a ani ho nepovažujem za plod. Pre mňa je to dieťa. A po druhé - pomenovať ho votrelcom je dosť drsné. Ono sa do nášho života nevotrelo, prišlo na naše volanie. Neprišlo pre nejaké „pošmyknutie“, dlho sme naň čakali a považujem to za zázrak, že vôbec ešte prišlo...“
Tak aj takéto reakcie okolia zaživam. Žena v „inom“ stave je inak hormonálne naladená. Inak vníma aj reakcie okolia. Emocionálne je oveľa citlivejšia ako inokedy a dokáže ju rozplakať aj maličkosť. To mnohí nedokážu pochopiť, lebo to na vlastnej koži nezažili. Niektoré ženy, ktoré to už majú za sebou na takéto stavy zabudli. Ale stále tu ostáva pár vnímavých a citlivých bytostí, ktoré dokážu vnímať a zdieľať pocity tehotnej.
Ešte jeden silný zážitok z tohto obdobia. Na ČT vysielali dokument Pět zrození https://www.youtube.com/watch?v=f-CZgwTC5bk, ktorý vyvolal búrlivé diskusie. Autorka tam ukázala veci v pravom svetle. Mnohí ju za to kritizovali, iným sa otvorili oči. Niektorí sa v tom videli a vyplavili sa nepríjemné spomienky. Iní nepotrebovali ani žiadne vysvetlenie aby pochopili, že nadbytočné nadužívanie techniky a medikamentov môže viesť až k sekcii. Ukážkovým príkladom toho bol posledný príbeh. Pôvodne som sa o ňom chcela viac rozpísať, ale iste by sa našli aj takí, ktorí by si do mňa rypli so slovami „kde som študovala medicínu, že to tak ovládam“. Nikde, ale viem čítať... Mylsím, že autorka na situáciu tam dosť jasne poukázala titulkami o tom, čo ktorý medikament spôsobuje, aby to dokázal pochopiť aj laik bez akéhokoľvek lekárskeho vzdelania. Na pochopenie stačí aj kniha od Henci Goer Průvodce přemýšlivé ženy na cestě k lepšímu porodu (https://drobcekovia.sk/detail/609-Kniha-Pruvodce-premyslive-zeny-na-ceste-k-lepsimu-porodu). Postačí si detailnejšie všimnúť pár scén – rodička po príchode do nemocnice s normálne rozbehnutým pôrodom pripútaná na lôžku s monitorom na bruchu musí čítať papiere, ktoré jej strčila sestrička do ruky a podpísať že „súhlasí s pôrodom“. Zrejme si počas kontrakcií (ktoré sestrička zamietla so slovami „prístroj mi to neukazuje, nemôžu to byť kontrakcie“...) neuvedomuje, že sa vlastne zbavuje akéhokoľvek práva rozhodovať o sebe, pôrode, dieťati. V neskoršej scéne k nej prichádza sestrička a prevádza nejaké zákroky so slovami niečo v zmysle: „Podpísala ste papiere, že súhlasíte s pôrodom, tak ideme urobiť toto...“. Milé žienky, ide o Vaše telo, máte plné právo rozhodovať sama o tom, k akému zákroku pristúpite a k akému nie. Nikto nemá právo Vás takto manipulovať. Poslednou bodkou k spackaniu prirodzeného pôrodu bolo podanie opiátov so sladkými slovami „môžeme podať niečo slabučké, čo by Vám pomohlo tie bolesti zlvádať...“. Oni ju doslova legálne zdrogovali. A nie len ju, ale aj dieťa. Po podaní toho analgetika bola zrazu ospalá a pôrod sa spomalil, až dočasne zastavil. Náslende už zdravotníci začali okolo nej lietať ako osy a pristúpili k sekcii pre "záchranu života"... Pri pozeraní tohto dokumentu mi v prvej polovici bolo zle pri pohľade na jednanie s rodičkou ako s bytosťou bez pocitov, ako by bola len ďalšie číslo v tabuľke. Pri pohľade na Kristellerovu expresiu ako bežný zákrok (ženy, ktoré ju zažili by vedeli o tom rozprávať, no len negatívne zážitky...). Na dieťa po pôrode odnesené ako kus mäsa na vyšetrenie, žiadny kontakt s matkou, až po tom, čo uvážili za vhodné dieťa ukázať matke. A pri poslednom príbehu som sa už rozplakala. Môj muž mi po vzhliadnutí tohto dokumentu musel odprisahať, že ak by som náhodu musela ísť rodiť do nemocnice, nedopustí, aby sa niečo takéto udialo. Nespustí mňa ani dieťa z očí a nenechá sa nikým a žiadnym argumentom odbiť. Musí za nás bojovať ako lev do poslednej chvíle...
A na záver trochu odľahčenia, spomeniem aj nášho zatiaľ najmladšieho chlpatého štvornohého člena rodiny - naš malú švajčiarku Bašku. Mám neskromné ambície vychovať z nej šampiónku. Prizvala som si k nej skvelú krotiteľku chlpatých tvorov Renátu, ktorá k nám chodí za Baškou a učí nás zvládať základné povely. Úprimne musím priznať, že mi to robí problémy. Ani nie tak ten výcvik, ale všetky tie povinnosti, ktoré sa zrazu nakopili sprevádzané únavou. Baške vymýšľam 5 BARF jedál denne, nech je z nej krásna, urastená slečna. Po jedle ju vyniesť von, potom zasa preniesť dnu do tepla. Každý deň trénovanie nových povelov. Nečakala som, že ten pach, ktorý k psom jednoducho patrí mi bude robiť problém. Môj žalúdok vtedy začína plávať na vlnách. A keď sa napije z kačacieho bazénika, hoc má misku vždy plnú čerstvej vody, obsah žalúdka už klope na dvere, že sa chce aj on pozrieť... Nový člen nám priniesol nie len nové starosti, ale aj zážitky, skúsenosti a výzvy :-).
Tretí mesiac s rôznymi zážitkami a rôznymi pocitmi je už za mnou a dúfam, že už všetko nepríjemné je za mnou a môžem si začať konečne užívať krásy „iného“ stavu. Okrem horeuvedenej knihy som stihla „zhltnúť“ ďalšie knihy: Souvislosti (https://drobcekovia.sk/detail/473-Kniha-Souvislosti) a Tvoje dítě jako šance pro tebe (https://drobcekovia.sk/detail/482-Kniha-Tvoje-dite-jako-sance-pro-tebe) od Zdeňky Jordánové.
***
Autor: Andrea Lackovičová, www.drobcekovia.sk,
Páčil sa Vám tento článok? Môžete ho zdieľať na FB tu https://www.facebook.com/drobcekovia.sk/photos/a.1096931150337711/1129805143716978/?type=3&theater a dať tak o ňom vedieť svojim priateľom. Pomohli Vám informácie obsiahnuté v článku? Budeme radi, keď nám dáte o tom vedieť do komentára pod článok. Páči sa Vám naša filozofia? Budeme radi, keď sa stanete našim fanúšikom, alebo nás odporučíte aj svojim známym. Ďakujeme 😊
