Šiesty lunárny mesiac (21. – 24. týždeň, 141 - 168 deň)
Všetky neistoty týkajúce sa môjho tehotenstva a zdravia malého človiečika sú zažehnané. Ja sa cítim skvele, bábätko je zdravé, konečne si môžem plnými dúškami užívať každý jeden deň tehotenstva. O to viac, že je toto pravdepodobne moje posledné tehotenstvo.
Môžem sa konečne začať pripravovať aj na pôrod. Z akých možností si vyberám?
Plán A: porodiť doma tak, ako druhého syna, ale dotiahnuť do konca všetky detaily, hlavne si zabezpečiť pediatričku, ktorá by prišla bábätko po pôrode skontrolovať. Nájsť si pôrodnú babu, ktorá by bola ochotná ma sprevádzať pôrodom. Je tu však problém, slovenské PA oficiálne k domácim pôrodom chodiť nemôžu. Sú tu aj pôrodné baby, ktorých je ako šafránu. Žienky domorodky si ešte volajú k pôrodu PA z Rakúska či z Čiech. Na kohokoľvek pomyslím, všetky sú minimálne 2 hodiny cesty k nám... Vzhľadom na rýchlosť príchodu druhého syna na svet predpokladám, že ako treťorodička toto tretie dieťa porodím ešte rýchlejšie...
Plán B: zahájiť pôrodnú turistiku do zahraničia. Z recenzií iných mamičiek prichádza do úvahy Vyškov u Brna, alebo Hainburg. Obe mestá približne na rovnakú vzdialenosť v km. Do Vyškova vedú krkaháje, cesta trvá cca 3 hodiny. Do Hainburgu to máme z TN diaľnicou, cesta trvá cca 2 hodiny. Z časového hľadiska si nemôžeme dovoliť vycestovať do jedného alebo druhého mesta týždeň skôr, niekde sa ubytovať a čakať na pôrod. Máme ešte dve staršie deti, z toho jedno už školopovinné...
Plán C: zahájiť pôrodnú turistiku ale v rámci Slovenska. Hoci si mamičky chvália jednu či inú pôrodnicu, ako im vyšli v ústrety a zažili prirodzený pôrod, po prežití pôrodu doma mám privysoko položenú latku a to, čo sa na Slovensku zažíva ako prirodzený pôrod, je na míle vzdialené od mojej predstavy. Moje pôrodné prianie (alebo pôrodný plán) je príliš striktný na to, aby bola niektorá pôrodnica na SK v prípade priaznivého priebehu pôrodu splniť mi to všetko do bodky. To čo je v zahraničí bežné, u nás sa musí doslova vydobíjať. A pritom ide o zákonom stanovené právo rodiča... Nebudem to tu už ďalej rozpitvávať, nájdu sa aj oponenti a nechcem rozvíriť búrlivú diskusiu...
Uf, mám ďalšiu starosť – ako porodiť svoje dieťa. Nechávam to plynúť, čas ukáže správnu cestu.
Pred 4 rokmi, keď som sa pripravovala na svoj prvý domáci pôrod druhého syna, študovala som všetku možnú dostupnú literatúru, ktorú čítam znovu, aby som si oprášila všetky poznatky. Okrem iného som čítala knihu Znovuzrozený porod od Michela Odenta. Už vtedy som si hovorila, aké by to bolo skvelé, keby som bola bližšie mestečku, kde on pôsobil. Pôrodnici, v ktorej spravil doslova revolúciu a chodia tam rodiť ženy z každého kúta Európy. Zamýšľala som sa nad tým, či tento človek ešte vôbec žije. Aké by to bolo skvelé ho aspoň niekedy vidieť. A moje prianie sa po 4 rokoch splnilo! V januári sa v Bratislave konal summit Inspired Mums a jeden z prednášajúcich bol aj sám Michel Odent. Na tomto summite sme s manželom samozrejme boli a hoci som Michela Odenta videla prvý raz v živote (na fotkách v knihe je oveľa mladší), hneď som ho spoznala a prehodili sme s ním pár slov ešte pred tým, ako tento nenápadný skromný muž upútal pozornosť zvyšku publika. Kým nevstúpil na pódium a nezačal prednášať, tešil sa anonymite; len veľmi málo ľudí vedelo, o koho ide... Splnil sa mi sen, nie len že som Michela Odenta videla na vlastné oči, ale mám s ním fotku a napísal mi venovanie do knihy. Niekto si pomyslí, čo tam po tom, pre mňa to bol veľký deň, nádherný zážitok. Ďakujem môjmu mužovi, že so mnou na summit šiel a on bol ten, ktorý s p. Odentom komunikoval, lebo ja som toho pre svoju ostýchavosť nebola schopná...
Po tomto summite som bola ešte viac nakopnutá ísť si za svojim cieľom.
Ako prežívam teraz tehotenstvo ako také: hoci sa na svoj vek cítim mladá a krásna, cítim, že už nemám 30 😉. Padne mi vhod každé poobedie si čo i len na chvíľku zdriemnuť. Večer chodím spať pred 21., niekedy zalomím skôr ako mladší syn. Noci začínajú byť náročnejšie – polohy na spanie sa zredukovali na 2 (pravý a ľavý bok), na chrbáte sa už spať nedá, ani keď si vypolohujem rošt svojej polovice postele podľa seba. Neodmysliteľným pomocníkom sa mi stáva materský vankúš (podkova na kojenie). Oviniem sa okolo neho, alebo si ním podložím chrbát. Stále častejšie musím chodiť v noci na záchod. Darmo mením polohu, aby som to ešte niekam „preliala“, už nemám kam, musím vstať a vytackať sa do kúpeľne. Potom mám problém zasa zaspať, obzvlášť ak mám ešte kopec pracovných záležitostí, ktoré pred sebou nedokončené tlačím ako kopu jesenného lístia. Vtedy rozmýšľam nad všetkým možným, aj nesmrteľnosťou chrústa a nie a nie zaspať. Tak beriem do ruky knihu Autohypnóza, v ktorej si oprašujem zabudnuté poznatky o tom, ako pracovať so svojim podvedomím. Kedysi som si vďaka nej vedela behom pár minút odbúrať menštruačnú bolesť, navodiť rýchlo spánok v prípadoch, ako teraz. Tak idem znovu študovať 😉. Mávam vždy rozčítaných niekoľko kníh, jednu čítam ráno pri šálke čaju, druhú večer pred spaním. Medzi tým podľa potreby nahliadam do kníh ako Zdravé těhotenství, přirozený porod, ktorú som už spomínala v predošlých kapitolách, alebo Voňavá lékárna. To sú knihy, z ktorých sa dajú čerpať cenné rady kedykoľvek. Teraz k Autohypnóze pre raňajšie čítanie vyberám z knihovničky knihu Aby porod nebolel od Lucie Groverové Suché (https://drobcekovia.sk/detail/472-Kniha-Aby-porod-nebolel) a po nej nasleduje kniha Hypnoporod od Marie F. Mongan (https://drobcekovia.sk/detail/467-Kniha-Hypnoporod). Nachádzam v nich znovu nové veci, ktoré vnímam inak ako pred 4 rokmi. Možno je to tou kombináciou s večernou knihou Autohypnóza...
Od začiatku tehotenstva mávam opuchnutú sliznicu nosa, čo je vraj bežný stav v tehotenstve. Nosím preto stále pri sebe éterický olej Ravensara od Saloos a podľa potreby k nemu privoniavam. Pomáha to uvoľniť sliznicu. Medzi tým som minula už niekoľko fľaštičiek tehotenského ošetrujúceho oleja od Saloos. Jednu fľaštičku si nosím aj v taške. Keď to preženiem s fyzickou námahou, hlavne keď pomáham pri preberaní a chystaní veľkých balíkov s tovarom, cítim ako sa mi svaly brucha napínajú pripomínajúc kontrakcie. Stačí si pomasírovať brucho týmto olejom a zasa je všetko v poriadku.
U gynekológa všetko v norme, tlak vysoký len v ordinácii, doma nízky. Po tom, ako mi sestrička v predošlom mesiaci oznámila výsledky AFP testov, sa mi tlak u nich podvedome zvyšuje... Lekár sa ma spýtal na meno pre bábätko. Vravím „Alan“. On na to: „a to už je čo za meno, veď to nie je pre ľudí, ale pre psa...“. Čo na to povedať, náš pes má zasa ľudské meno Baška, rovnako aj koza, hoci trochu netypické na ženské pohlavie – Oskarka.
Keď už som pri tých našich zveroch – Baška sa drží, žije, len vidno, že je otrávená z vlastného metabolizmu. Niekedy je čulá, inokedy ako mŕtvolka preleží celý deň. Preštudovala som knihu o chove kôz a prišli sme na to, že naša Oskarka má príznaky ruje. Tak sme sa dali do hľadania capka na párenie, nech môžeme čoskoro produkovať vlastné kozie mlieko. Hoci môj muž mi raz povedal, že ako ma tak pozná a počúva moje telefonické rady ohľadne kojenia, nepochybuje o tom, že som schopná ju rozdojiť aj bez toho, aby mala najskôr kozliatka 😉... Nájsť ale capka v blízkom okolí nie je také ľahké. V dedine sme skôr exoti chovajúci kozu (nájde sa tu ešte niekto kto chová ovce, niekto má vraj tiež kozu, capka nemá nikto). Rozhadzujem siete kde sa len dá, nakoniec nájdeme tetušku v blízkej dedine. Muž naložil kozičku do auta a odviezol na vohľady. Ak sa to podarilo, s Oskarkou budeme rodiť približne v rovnaký čas. Tak aby som si hľadala pôrodnú babu, ktorá to vie aj s kozami 😀.
V spálni máme stále postieľku po druhom synovi, ktorú sme ešte neodkladali dúfajúc, že ju ešte raz využijeme. Muž hovoril menšiemu, že o pár mesiacov tam bude spávať bábätko. Aby som to upresnila, pravdepodobne bude slúžiť len ako zábrana, aby som sa z postele neskotúľala a maličký človiečik bude spať aspoň zo začiatku medzi nami, tak ako to bolo so staršími chlapcami... Menší už niekoľko mesiacov spával vo svojej izbe vo veľkej posteli – nahovoril ho na to starší brat pod zámienkou, že mu dá svoje obrázkové obliečky. Akonáhle sa ale spomenula malá postieľka, doniesol si stolček, zvalil sa do nej a zahlásil: „ja budem spať na tejto stjane a babeťko na tejto“ (nohami k sebe, každý s hlavou na inom konci). A od vtedy spáva znovu v malej postieľke. Už mu je malá, v noci sa pri prevaľovaní obúcha o steny postieľky, zamrnčí a spí ďalej. Pre mňa je to ešte väčšia záťaž. Beztak zle spím, ešte sa budím aj na každé buchnutie a zamrnčanie. Čo už, raz z nej vylezie a presťahuje sa späť. Dúfam, že najneskôr, keď príde bábätko na svet 😉.
Šiesty lunárny mesiac je za mnou, prekotúľavam sa do ďalšieho 😊. Tehotenstvo je nááádherný stav ❤️
***
Autor: Andrea Lackovičová, www.drobcekovia.sk,
Páčil sa Vám tento článok? Môžete ho zdieľať tu: https://www.facebook.com/drobcekovia.sk/photos/a.1096931150337711/1178572528840239/?type=3&theater a dať tak o ňom vedieť svojim priateľom. Pomohli Vám informácie obsiahnuté v článku? Budeme radi, keď nám dáte o tom vedieť do komentára pod článok. Páči sa Vám naša filozofia? Budeme radi, keď sa stanete našim fanúšikom, alebo nás odporučíte aj svojim známym. Ďakujeme 😊
