Druhý lunárny mesiac (5. – 8. týždeň, 29 -56 deň)
Tak a je tu druhý lunárny mesiac. Prvé príznaky tehotenstva ako napätie v podbrušku, citlivé prsia, nechuť do jedla... som nebrala príliš vážne, lebo už 2x som si myslela, že som tehotná a hoci oneskorene (niekedy na 42 a niekedy až na 46 deň) predsa len prišiel nový cyklus... Ale tento raz to bolo už skutočné.
Takže vlastne až v tomto mesiaci som sa ubezpečila, že som naozaj tehotná. Okrem pozitívneho tehotenského testu mi to potvrdil aj gynekológ. Na sone ma však vystrašil slovami: „Mám pre Vás dobrú aj zlú správu“... Hlava sa mi zatočila, zalapala som po dychu, spýtala som sa ho najskôr na tú zlú. Odpoveď znela: „Zlá je, že je tam len jedno, dobrá je, že ste tehotná...“. Ten teda má svojský zmysel pre humor...
Aj po potvrdení takej nádhernej správy som sa stále cítila ako v sne, zdalo sa mi neuveriteľné, že sa mi v mojom veku predsa len podarilo otehotnieť. Obzvlášť, keď tomu predchádzalo veľmi ťažké obdobie, kedy som bola fyzicky aj psychicky vyčerpaná, vyhorená, cítila som sa so svojimi silami úplne na dne. Táto informácia ma postavila na nohy a postupne začínala „nabíjať baterky“.
To slovo „postupne“ píšem preto, lebo vyčerpanosť mi po rokoch skvelého zdravia pritiahla nejaký zápal horných dýchacích ciest, z ktorého som sa dostávala 3 týždne. S vedomím, že som tehotná som odmietala ísť k lekárke, ktorá by mi nehľadiac na to, či som tehotná alebo nie predpísala rovno ATB. Okrem toho je táto lekárka známa testovaním nových liekoch na svojich nič netušiacich pacientoch, čo som pred rokmi zažila na vlastnej koži. Liečila som sa teda sama – pomocou doma vyrobených lektvarov (sirup zo smrekových výhonkov, trnkový sirup, cibuľový sirup) a bylinkových čajov, ktoré som zbierala celú sezónu... Po tom sa mi dostala do ruky kniha od Roberta S. Mendelsohna – Mužský prístup aneb jak lékaři manipulujú se ženami. Po jej prečítaní som si uvedomila, ako dobre som spravila, že som dala na svoj vnútorný pocit a nenechala sa liečiť v skorom štádiu tehotenstva ATB...
Každé tehotenstvo je iné. Aj to moje tretie. Nikdy pred tým som nemala nevoľnosti, tento raz som mávala ale skôr len takú ťažobu na žalúdku. Počúvala som komentáre typu „tak to bude určite dievčatko...“ (po dvoch chlapcoch). Ráno som nemohla vypiť čistú vodu na prázdny žalúdok (a to máme vlastnú zo studne a fantastickú), inak by letela von. Nevadil mi však čaj - čierny, s citrónom a medom. Miesto si v našej domácnosti našla aj fľaša kolového nápoja. Áno, nápoj, ktorý nazývam „sladká žbrnda“. Ale tentoraz to bolo to jediné, čo mi na žalúdok na vlnách pomohlo. Stačilo mi len pár dúškov a bolo lepšie. Večer som mohla zjesť akurát tak ovocie, alebo zeleninu, čo je v podstate len dobre. Ja, človek ľúbiaci sladké, som zrazu na sladké chuť vôbec nemala. Telo dá jasne najavo, na čo má chuť, čo potrebuje...
Som naozaj konečne znovu tehotná, ide sa študovať. Dočítala som knihy venované starostlivosti o psov, naštudovala som si metódu kŕmenia BARF a prešla na knihy pre mňa. V tom období do našej rodiny totiž pribudol ďalší prírastok – kúpili sme si šteniatko. Vlastne to bolo také malé medvieďa – keď sme si ho brali ako 3 mesačné už vážilo 8 kg. A šteniatko sme sa rozhodli kŕmiť stravou BARF. To znamená každý deň vymýšľať 5 pestrých jedál. Naservírované v nerezovej miske vyzerali fantasticky, aj skladba bola taká, že by sa aj človek do toho vrhol (až na to surové mäso) – veľa zeleniny, obilninovej prílohy a na vrchu trónil kúsok surového mäsa (alebo vnútornosti, alebo niečoho iného). Jedno jedlo mala aj mliečne – tvaroch, alebo jogurt (všetko domáce) s vločkami, alebo kukuričnými lupienkami, rôznymi semienkami, orechmi a ovocím. K tomu som jej vypekala domáce psie mňamky. K psovi sa pri jedle prikmotrila vždy aj mačka a vďaka tejto strave mala zrazu krásnu hustú srsť – začali sme ju volať polárna mačka. Veľké nemotorné šteniatko bolo treba často prenášať (do domu, do auta...). Tých 8 kg dá zabrať aj netehotnej. A potrebuje každý deň ísť von na prechádzku. Je to príjemné spestrenie dňa, aspoň je človek nútený sa viac hýbať, ale keď leží chorý v posteli a nevládze sa ani hýbať, je to dosť náročné. Naša Baška (tak sa volá náš nový chlpatý prírastok) nás skvele pripravuje na príchod nového ľudského člena rodiny 😀.
Vrhla som sa teda do študovania literatúry o rodičovstve, tehotenstve, pôrode... Všetky knihy, ktoré som študovala počas druhého tehotenstva som znovu začala listovať a nachádzala som v nich veci, ktoré som pred 4 rokmi buď inak vnímala, alebo nevidela... Niekto si povie, na čo študovať „múdre“ knihy, porodiť viem aj sama. Ja sa však znovu chcem dôsledne pripraviť na pôrod, ktorý by v najideálnejšom prípade mal byť zasa „iný“...
Prvá kniha, ktorú som „zhltla“ bola Hovory s porodní bábou (https://drobcekovia.sk/detail/479-Kniha-Hovory-s-porodni-babou), nasledoval Znovuzrozený porod (https://drobcekovia.sk/detail/466-Kniha-Znovuzrozeny-porod). Medzi tým mám stále rozčítanú knihu Voňavá lékarna (https://drobcekovia.sk/detail/589-Kniha-Vonava-lekarna), z ktorej čerpám informácie podľa aktuálnej potreby. Musím povedať, že som vďaka nej podľahla čaru aromaterapie. Do vtedy som netušila, akú silnú aj ozdravnú moc majú obyčajné éterické oleje (pozor ale, nie je olej ako olej, mám na mysli čisté prírodné silice, žiadne syntetické napodobeniny, ktoré nájdete v každom kvetinárstve; éterické oleje ma budú sprevádzať celým tehotenstvom a budem ich priebežne spomínať, preto pokladám za dôležité upozorniť na kvalitu éterických olejov)... A aby som tých rozčítaných kníh nemala málo, siahla som aj po knihe Zdravé těhotenství přirozený porod (https://drobcekovia.sk/detail/469-Kniha-Zdrave-tehotenstvi-prirozeny-porod) – je to totiž kniha, ktorá ženu sprevádza postupne celým tehotenstvom, jednotlivými fázami pôrodu, dobe po pôrode a dojčením. Mamičky si ju k nám do predajne chodia pýtať ako „bibliu pre tehotné“ 😉
Správu o tehotenstve sme si s manželom zatiaľ nechali len pre seba, po gynekologickej prehliadke s prvým obrázkom v ruke sme to oznámili aj deťom. Starší syn vo veku asi 4 rokov začal žobroniť po súrodencovi. Vždy mi vravel, že chce mať dvoch – bračeka aj sestričku s dodatkom „neboj mami, nemusia byť naraz“. Keď k nemu ako 7,5 ročnému pribudol brat, rýchlo svoje prianie zmenil so slovami „keby som vedel, že bude revať, tak ho nechcem“. Tento raz mu to ako takmer 11 ročnému začínajúcemu puberťákovi už bolo jedno, vedel že to neovplyvní a už len sucho skonštatoval že „dúfam, že mi nebude stále brať lego ako Aleš“. Menší sa na bábätko teší, nevie ešte čo ho čaká 😉.
Okoliu sme to začali oznamovať len veľmi opatrne (teda aspoň ja) – len najbližším priateľom, ktorí by si hneď všimli na mne zmenu. Manžel bol nedočkavejší, rýchlo sa krásnou novinou každému chválil. Chcela som aspoň rodičom spraviť na vianoce prekvapenie, ale nevyšlo to. Vrabce vyčvirikali aj to čo nevedeli 😀.
Hneď prišli komentáre ako „snáď to už teraz vyjde a bude dievčatko...“. A kto povedal, že chcem dievčatko? Čo ak si prajem do tretice chlapca? To je také dôležité v tejto spoločnosti, aby rodinu tvoril otec, mama a deti rôznych pohlaví? A vôbec, nám ani raz nezáležalo na tom, akého pohlavia bude naše dieťa, mali sme len jediné prianie – aby bolo zdravé.
Ďalšie komentáre – „už máte vymyslené meno na A?“ Ľudia, ktorí nás poznajú vedia, že sme našim deťom zámerne vyberali meno na „A“. My s manželom máme krstné mená na „A“, preto sme aj našim deťom vymýšľali mená podľa toho. Starší má meno po mne, mladší po manželovi. Aj k tretiemu dieťaťu sme mali vybraté ženské aj mužské alternatívy mien na „A“, ktoré čakali na rad už 11 rokov 😉. Ženské bolo isté, nad mužským sme ešte chvíľu premýšľali. Takže áno, bude sa volať na „A“. Preto aj názov našej spoločnosti je „3 A plus s. r. o.“ (v čase založenia sme boli traja a na ceste štvrtý; dúfali sme, že raz príde aj piaty) 😀
A samozrejme komentáre: „je jasné, že budeš znovu rodiť doma, že?“. Tak na toto dopredu neodpoviem. Samozrejme, že sa na túto alternatívu pripravujem, ale ako sa hovorí „človek mieni, pán Boh mení“, alebo v tomto prípade často dieťa mení... Nebudem dopredu každému vešať na nos, že aj tento raz URČITE budem rodiť doma. Mám v sebe pokoru – k sebe, k životu, k dieťaťu. Všetko nechám plynúť ako príde. Závisí to od toho, čo budem cítiť v čase, keď sa dieťa ohlási na svet – tak, ako som to cítila počas predošlého pôrodu (náš pôrodný príbeh o. i. aj tu:https://drobcekovia.sk/blog/8-Dva-porody-kazdy-iny).
Takže ešte je skoro rozmýšľať o pôrode, nechajme/nechajte sa prekvapiť 😉
Druhý lunárny mesiac – dosť náročný vzhľadom k prekonanej chorobe a vďaka chlpatému štvornohém prírastku – je za mnou, začíname tretí... 😉
***
Autor: Andrea Lackovičová, www.drobcekovia.sk,
Páčil sa Vám tento článok? Môžete ho zdieľať tu https://www.facebook.com/drobcekovia.sk/photos/a.1096931150337711/1111115472252612/?type=3&theater a dať tak o ňom vedieť svojim priateľom. Pomohli Vám informácie obsiahnuté v článku? Budeme radi, keď nám dáte o tom vedieť do komentára pod článok. Páči sa Vám naša filozofia? Budeme radi, keď sa stanete našim fanúšikom, alebo nás odporučíte aj svojim známym. Ďakujeme 😊
