Nasledujúci článok je moja reakcia na jednom diskusnom fóre, kde sa rozoberala téma unavenej mamy a všetkým s tým súvisiacim. Postupne sa to ťahalo cez skoré odlúčenie od matky v čase komunizmu, kedy bolo bežné, že nás ako 6 mesačných dali do jaslí, až k (popôrodným) depresiám. Diskusia bola v súkromnej skupine, tak sa to nedalo zdieľať. Preto môj príspevok (mierne rozšírený) vešiam aj sem k nám:
Kedysi ženy netrpeli (toľko) popôrodnými depresiami. Rodili doma, nezažili popôrodnú separáciu od dieťaťa, žili v domácnosti s viacerými generáciami - buď jej pomáhali iné ženy (mama, svokra, sestra...), alebo staršie deti. Kojenie bolo samozrejmosťou, nemuseli sa to učiť, lebo to odpozorovali v takomto modeli súžitia v detstve. Starí rodičia žili pod jednou strechou so svojimi deťmi a vnúčatami. Okrem múdrosti poskytli pomoc s malými deťmi...
Dnes je všetko naruby - od narodenia sme odstrihnutí od svojich matiek, nasilu oddelení (začali s tým experimentovať už nacisti, čím chceli dosiahnuť citové odviazanie dieťaťa od rodičov a naviazanie sa na systém, to prevzali komunisti a praktikuje sa to u nás do dnes). Okrem separačnej úzkosti u detí sa začala ako mor šíriť popôrodná depresia u matiek. Nikoho nezaujíma, že prameniť to môže práve v pôrode – samotné vedenie pôrodu, kedy je žena braná ako kus mäsa na bežiacom páse, podľa názoru niektorých pôrodníkov (mužov) nesvojprávna, neschopná rozhodovať o sebe a neschopná čokoľvek posúdiť - či už svoj stav alebo stav dieťaťa; a následná popôrodná separácia dieťaťa od matky. Ešte že sme ľudské bytosti a niečo v našom vnútri nám bráni dieťa odvrhnúť, ako by sa to po takomto pôrode stalo v živočíšnej ríši...
Keď robím poradenstvo v dojčení, začínam otázkami o pôrode. Podľa toho viem, aké správanie môžem čakať od dieťaťa, ale aj od matky. A väčšina problémov s dojčením súvisí práve so spôsobom pôrodu a následnou separáciou. Ale to je téma na samostatný článok. Z toho, čo som si o pôrode vypočula by som mohla už napísať knihu hororových pôrodných príbehov ☹️...
Po pôrode sa matka vracia do domáceho prostredia, kde je ale zrazu na všetko sama, ubolená, unavená, zmätená z množstva nových informácii, s plačúcim uzlíčkom, na ktorý sa 9 mesiacov tešila ale zrazu si s ním nevie rady. V ideálnom prípade je s ňou muž pár dní doma, ale skôr či neskôr sa musí vrátiť späť do práce.
A kde sa podeli starí rodičia? Rozširujúcim trendom sú domovy dôchodcov – vraj sú pomstou detí za jasle...
Dieťa prichádza na svet bez "návodu na použitie" a nemá nám už kto pomôcť - mamy, svokry, sestry... bývajú ďaleko. Alebo ešte pracujú. Alebo aj nemajú ochotu pomôcť. Alebo pomáhajú ale nesprávnym spôsobom, chcú si vynahradiť na vnúčatach to, čo zanedbali pri vlastných deťoch a je to ešte horšie... Alebo sme starých rodičov odsunuli na druhú koľaj tak, ako oni nás, keď nás 6 mesačných (v lepšom prípade o čosi starších) umiestnili do jaslí. Vraj bolo treba ísť do práce.
Z čias základnej školy si pamätám spolužiakov, ktorí vykazovali v kolónke zamestanie matky "žena v domácnosti". V čase komunizmu sa na nich pozeralo skôr ako na menejcenných, lebo ich mamy nikde nepracovali. Ale mali by sme im skôr závidieť. Mali mamu doma vždy, keď sa vrátili zo školy. Žiadne ohrievanie si jedla v mikrovlnke, čakanie na mamu , kým sa večer vráti unavená z práce, pomohla s úlohami a o spoločných chvíľach strávených rozhovorom, hrou ani pomyslenia...
K depresii sa prilieva ešte tlak okolia k dosiahnutiu mýtu "supermamy". Na mňa osobne veľmi zle pôsobili mamičkovské časopisy, kde sa na mňa z titulky usmievala šťastná celebritná mama, ktorá bola krátko po pôrode v top forme, s dokonalým účesom a mejkapom a v článku si nevedela vynachváliť materstvo. Nikde však ani zmienka o tom, že za to všetko vďačí tímu opatrovateliek, pomocníc v domácnosti, záhradníkovi, šoférovi, osobnému trénerovi, vizážistovi a pod... Nechcem hádzať všetky do jedného vreca...
Ďalším tlakom, ktorému musia mnohé mamy čeliť sú rôzne skupiny, ktoré určujú trendy, ako byť dobrým rodičom. Keď nerobíte to či ono, máte pocit, že nie ste dobrý rodič a nerobíte dosť pre dobro svojho dieťaťa...
Chceme všetko stíhať, mať čistú domácnosť, byť supermamy, supermanželky... Priznajme si pravdu - všetko zlvádnuť sa nedá. Všetky dobre mienené rady zvonku slektujme a začnime veriť sami sebe, svojmu inštinktu, že len my najlepšie vieme, čo je pre naše dieťa dobré. Nik iný. Buďme teda aspoň tie najlepšie mamy pre naše deti. Buďme tu pre ne v čase, keď nás najviac potrebujú. Vytvárajme si spoločné zážitky, na ktoré budú deti s radosťou spomínať. Každý si chce radšej pripomínať spoločné stavanie snehuliakov, korčuľovanie, bicyklovanie, ničnerobenie s rodičmi, namiesto dokonale uprataného bytu. Ten čas, kedy sú deti na nás rodičoch závislé je veľmi krátky, čoskoro budú chcieť byť bez nás, už nebudú chcieť s nami spať v posteli, nebude sa im chcieť s nami chodiť na prechádzky, na dovolenky, maľovať medovníky a zdobiť stromček... Raz príde čas, kedy po niekoľkých rokoch prespíme celú noc. Možno raz príde čas, kedy budeme mať aj poupratované. Možno si raz v kľude zjeme raňajky bez dieťaťa na kolenách. Byť matkou (rodičom) je veľmi náročné, ale krásne ❤️
Autor: Andrea Lackovičová, www.drobcekovia.sk, článok bol napísaný a publikovaný na našej FB stránke 8. januára 2015
Páčil sa Vám tento článok? Môžete ho zdieľať tu https://www.facebook.com/drobcekovia.sk/photos/a.536462193051279/897560656941429/?type=3&theater a dať tak o ňom vedieť svojim priateľom. Pomohli Vám informácie obsiahnuté v článku? Budeme radi, keď nám dáte o tom vedieť do komentára pod článok. Páči sa Vám naša filozofia? Budeme radi, keď sa stanete našim fanúšikom, alebo nás odporučíte aj svojim známym. Ďakujeme 😀