Kniha Ešte netlačte

Ešte netlačte je jedinečná kniha o realite v slovenských pôrodniciach, ktorá na trhu doteraz chýba. Na Slovensku prebehne ročne 54 000 pôrodov, ale chýba na trhu akákoľvek publikácia, ktorá informuje budúce rodičky o tom ako prebiehajú pôrody v slovenských podmienkach, čo môžu očakávať a aké majú pritom možnosti. Kniha Ešte netlačte (Všetko, čo potrebujete vedieť o rodení na Slovensku), opisuje jednanie a praktiky zdravotníckeho personálu, komunikáciu s rodičkami v slovenských pôrodniciach, opíše práva a nároky, ktoré rodička má a prostredníctvom citátov a príbehov je doplnená o reálne skúsenosti žien. Kniha obsahuje 10 kapitol zameraných na informácie o postupoch a najnovších vedeckých poznatkoch v oblasti zásahov do pôrodov, cisárskych rezoch, bondingu a podpore dojčenia. Kniha sa zaoberá úlohou a postavením pôrodných asistentiek na Slovensku a občianskymi iniciatívami v oblasti pôrodov a popôrodnej starostlivosti. Rozoberá tiež problematiku pôrodov v blízkom zahraničí a rodenia doma. Kniha obsahuje aj rozhovor s pôrodníkom Jozefom Záhumenským, psychiatrom Jozefom Haštom a právničkou v oblasti ľudských práv Jankou Debrecéniovou. Kniha je určená ženám, ktoré plánujú dieťa, či už majú nejaký pôrod za sebou, alebo ešte nie. Je určená aj ženám, ktoré už rodiť neplánujú, ale vďaka knihe môžu pochopiť niektoré aspekty svojich pôrodov. Kniha nedáva rady, kde a ako rodiť, ale poskytuje informácie, na ktoré má každá rodiaca žena právo.

Pôrod dieťaťa je jedinečná a nezabudnuteľná chvíľa. To, ako sa dieťa narodí, ovplyvňuje dieťa, matku aj celú rodinu na dlhé obdobie. V slovenskom pôrodníctve však stále pretrvávajú praktiky a prístupy z minulosti, ktoré sú rozporuplné a často aj škodlivé. Kniha mapuje prax v slovenských pôrodniciach, pomenováva problémy a prináša reálny obraz slovenského pôrodníctva. Prostredníctvom citátov žien sprostredkováva aj priamu skúsenosť tých, ktorých sa to najviac týka.

 "Chystala sa variť, keď jej práve zavolal manžel a jej odtiekla plodová voda. S pomocou zrkadielka sa ešte stihla oholiť medzi nohami, aby sa tejto procedúre vyhla v pôrodnici. Vybrala si Kramáre pre ich novorodenecké oddelenie. Tašku s potrebami pre bábätko, príborom, miskou na polievku, toaletným papierom a ostatnými hygienickými potrebami mala pripravenú už pár týždňov. Kým čakala na manžela, umyla riad, poskladala bielizeň a zavolala mame aj sestre. Potom si ľahla na gauč a zavrela oči. Kontrakcie zatiaľ necítila.

O päť dní neskôr sedela Barbora na zadnom sedadle ich auta a vedľa nej v sedačke spalo jej prvorodené dieťa. Barbora plakala. Nie od šťastia, ani od hormonálnych zmien. Plakala, aby uvoľnila nahromadený stres z pôrodnice. Konečne odchádzala z chaosu. Niektoré dni sa konali aj štyri vizity. Sestričky ich budili o pol šiestej, aby sa išli sprchovať. Na oddelení však fungovali len dve sprchy. Kým sa všetky vizity neskončili, nedali im raňajky, niekedy až do pol desiatej. Museli si upratať a ležať pripravené na podložkách. Nebola tam chvíľa, keď by si žena mohla oddýchnuť. Izba bola ako korzo, ktorým sa premávali sestričky, upratovačky, vizity. A ak aj nikto neprišiel, musela ísť na nejaké vyšetrenia ona. V noci sa nevyspala, keďže bábätká plakali. Bola vyčerpaná."

Autorky: Iveta Aldana, Lucia Lišiaková, Veronika Pizano